Živý šach

História živých šachov – najpopulárnejšia stolová hra vznikla pravdepodobne v polovici 6. storočia po Kristovi v Indii, odkiaľ sa cez Perziu rozšírila až do Európy. História živých šachov je len o málo mladšia. Staré letopisy tvrdia, že franský kráľ Karol Martel na prelome 7. a 8. storočia spoznal šachy vďaka Arabom a rozšíril túto hru na území dnešného Španielska. A keďže mal v obľube efektné predstavenia, zahájil v Európe i tradíciu živých šachov. Samozrejme sa hra so živými figúrami rozšírila i v Oriente. Svedkom jednej takejto partie sa stal napríklad aj legendárny Marco Polo, keď počas svojich ciest na sklonku 13. storočia zavítal aj do paláca indického kniežaťa. V tejto krajine mala táto forma hry často pikantnú príchuť – záznamy zo 16. storočia napríklad hovoria o tom, že vládca Hindistánu menom Ak-bar hral šach na nádvorí svojho prepychového paláca (vydláždenom čiernymi a bielymi dlaždicami), pričom figúry tvorilo 32 vybraných krásavíc. V prípade, že niekto kráľa porazil, jeho výhrou boli práve tieto krásne panny. Príliš často sa to však nestávalo, pretože Ak-bar bol vynikajúci šachista. Podstatne krutejšiu formu mali živé šachy na dvore sultána Mohameda I. Tam každá vyradená figúra okamžite putovala do rúk kata. Podobne sa zodpovednosti za hrdelné rozsudky zbavoval aj inkvizítor Peter Arbues alebo ruský cár Ivan Hrozný, ktorí taktiež nechávali živé figúry okamžite popraviť.


K skutočnému rozmachu živých šachov došlo v Európe zhruba od polovice 15. storočia. Prvé písomné zmienky pochádzajú zo spisu „Poliphilov sen“, napísanom dominikánskym mníchom Francescom Colonnom. V tomto spise sa romantickému hrdinovi Poliphilovi prisnije sen, v ktorom zazrie živých ľudí hrať šachovú partiu na obrovskej šachovnici. Colonnov spis vyšiel následne v mnohých prekladoch a stal sa vzorom pre poriadanie živých šachov na kniežacích a kráľovských dvoroch vo Francúzsku, Španielsku a hlavne v Taliansku. Práve v poslednej menovanej krajine boli v 16. storočí neuveriteľne obľúbené, obdobie renesancie týmto efektným, hudbou podmaľovaným predstaveniam prialo. V Taliansku je tradícia živých šachov dodnes veľmi živá. V meste Castelvetro sa konajú každoročne na počesť slávneho básnika Torquata Tassa, ktorý sa tu v roku 1564 schoval pred svojimi prenasledovateľmi. V meste Marostica v roku 1954 oslávili 400. výročie prvej živej šachovej partie a pri tejto príležitosti bol o tejto tradícii natočený aj film. Šachové hry so živými figúrami boli často spájané s divadlom. Na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta IV. sa dokonca v roku 1700 konal veľký balet na motívy šachovej hry. V londýnskom divadle Globe si dramatik Thomas Middleton v polovici 17. storočia dovolil prostredníctvom živej šachovej hry ironizovať vtedajšie politické osobnosti, za čo sa dokonca dostal do väzenia. Živé šachy majú tradíciu aj v českých krajoch. V roku 1771 hrali šach s ľudskými figúrami moravský gróf Vojtech Jozef z Hodic a pruský kráľ Friedrich. Šachovnicou im bola lúka zámku Rosswald. V roku 1787 gróf Jozef Thun z Hohensteinu hral živú partiu v Karlových Varoch ako predstavenie pre kúpeľných hostí.

Tradícia živých šachov pretrváva dodnes, či už v Európe (hlavne zmienené podujatia v Taliansku), ale i v exotických krajinách ako Čína (v roku 1933 sa tu majster sveta Alechin zúčastnil šachových predstavení na mestských námestiach). Ide o atraktívne, veľmi efektné podujatie. Slovami poľského dramatika Karola Irzykowského: „I ten, kto nepozná pravidlá šachovej hry, môže prostredníctvom živej partie krásne vycítiť, o čo tu ide.“